natalia

Nie, nie som schizofrenička, len sa na svet pozerám akosi inak, z dvoch strán. Niekedy niečo robím tak a niekedy zase úplne naopak.

Ale takýto život ma baví. Neznášam nudu, fádnosť a podobne. Veď viete, čo myslím. Vyhovuje mi meniť masky, presne tak, masky, a nikdy neukázať svoju pravú tvár, pravé ja, ktoré takmer ani sama nepoznám.

Zvláštne? Možno sa bojím svojej skutočnosti. Zakrývam svoje nedostatky, svoju zbabelosť, predkladám si len to, čo si vysnívam. Možno ani nežijem svoj vlastný život a možno ho ani nemám. Rozbil sa a roztrúsil na malé kúsky. Každé z mojich ja má v sebe jeho črepinu. Len keby som ich pospájala dokopy, dostala by som jeden celok. Ale malo by to zmysel?

Bola by som to skutočne ja, šťastná a vyrovnaná so svojou osobnosťou?

Mohla by som žiť svoj úžasný život bez viacerých pohľadov na skutočnosť?

Dokázala by som pochopiť iných ľudí?

Dokázala by som snívať s otvorenými očami?

Dokázala by som sa rozplakať pri pohľade na more?

Dokázala by som počuť v hudbe život?

Dokázala by som vidieť v knihách príbehy?

Dokázala by som cítiť vo vôni spomienky?

Dokázala by som veriť v lepší život?

Dokázala by som to všetko?

A tak som spokojná. Len ja a moje druhé ja. Takto je to správne, takto to má byť. Každý nech si žije ako vie, ako chce, ako môže. Pretože zmyslom života je žiť, žiť svoj vlastný život. Tak, ako to najlepšie vieme.